Martina Veiglová

27.6.2016 - Martina Veiglová, dnes Mamutiová (35), dve deti 3 a 6.
Volejbal začala hrať v Tatrane Devín, prestúpila do Pezinka a odtiaľ na školu do USA. Arizona, Giorgia.
V reprezentácii hrávala v kategórii kadetiek, junioriek.
Martina tvrdí, že veľa ľudí, ktorí v USA v živote neboli a vysokoškolský volejbal na vlastné oči nevideli, sa mylne domnieva, že volejbal tam nemá úroveň.
Práve naopak. V prvej divízii môže byť okolo 350 škôl a je samozrejmé, že od druhej stovky je to podstatne slabšie, ale prvých päťdesiat škôl zdolá Sláviu každý jeden deň. Druhá, tretia divízia, kadejaké dvojročné školy, obrovská masa hráčov. Je to premakaný systém od kondičných trénerov, fyzioterapeutov, trénerov, vybavenia hál, prístupu. Skrátka top.  Martinu pred pár rokmi zaradili do siene slávy tamojšej školy.
V Ameriek študovala reštauračný a hotelový manažment plus biznis. Vrátila sa na Slovensko a s volejbalom už nepokračovala. Škoda - Martina bola obrovský talent, vysoká, šikovná, bojovná, parádne emočná - škoda.
Vydala sa za občana bývalej Juhoslávie a prikvitla do rodinnej firmy, ktorá pôsobí na Slovensku cez dvadsať rokov. Tretia generácia rodiny denne pečie zákusky.
Tí starší si pamätajú maličkú excelentnú cukrárničku oproti hotelu a kinu Tatra, cez cestu. Tam už dávno nie sú, ale fungujú na terase obytného domu v bratislavskej Dúbravke. Martina pečie spolu s ostatnými piatimi členmi rodiny, otvorene priznáva, že taká dobrá ako oni nie je, ale handicap zrejme vyrovnáva v zdobení.

Tajomnú legendu, že večer všetko vyhodia do koša a ráno je všetko absolútne čerstvé popiera a nechce sa jej o tom ani debatopvať. Iba prevracia obrovské očiská a zalamuje rukami nad legislatívou, vyhláškami, predpismi, ktoré na rozdiel od stavu v zahraničí podnikateľovi iba  zbytočne strpčujú život. Privítala by, keby aj na Slovensku, podobne ako v Amerike, bola na dverách prevádzky nálepka s "hygienickou známkou, certifikátom podľa stupňa kvality", ktorá by bola signálom a zároveň zárukou čistoty priestoru, do ktorého zákazník práve vstupuje.
Mnohé normy považuje za úplne obludné.
V cukrárni sa snažia na každý deň odhadnúť to správne množstvo zákuskov, záleží na všelijakých detailoch až po počasie samozrejme. Produkty vyrábajú priamo v cukrárni, ak chcú zákazníci kvalitnú tortu, musia rešpektovať nutný počet hodín na jej výrobu. Všetko má svoj čas. Ponuka čerstvosti a kvality zároveň dá zabrať. Stále sú na nohách a robia vtedy, keď my oddychujeme. Musia držať trendy, časy jednoduchých, rovnakých, štandardných druhov zákuskov, ich jednoduché zdobenie je preč. Aj preto sa Martina občas vyberie do sveta zase niečo nové podučiť. Aby neboli na torte iba ružičky. Hlavné kreatívne mozgy sú svokor s manželom, každý prispieva do obmeny produkcie. Nikam svoje sladké skvosty  nedodávajú, nevozia. Baví ju to.

Ja osobne na ich cukrársku kreativitu z vysoka kašlem. Chodím tam pekných pár rokv a vždy si dám iba jeden - famózny kokosový rez a druhý si zabalím (griláž Figaro). Pri všetkej subjektivite, je to objektívne najlepšia cukráreň na svete.

Hu